Pravda a láska

Foto: Lubomir Knotek, AFP

Nestáva sa často, že sa občania jednej krajiny zídu, aby si uctili človeka, ktorý bol prezidentom dvoch iných krajín, a hlásili sa k nemu ako k svojmu vlastnému.  No práve to sa stalo 8. novembra 2009, dvadsať rokov po študentských demonštráciách, ktorými sa začala Nežná revolúcia pod vedením Václava Havla.  Bývalý president Československa a Českej Republiky teraz prišiel do Bratislavy, hlavného mesta Slovenska diskutovať so slovenskými študentami o udalostiach roku 2009. Títo mladí ľudia, napriek tomu, že si nepamätajú ani tieto udalosti ani rozpad Československa, ktorý nasledoval o tri roky neskôr, ho privítali ováciami a úprimnými prejavmi úcty.

Havel bol proti rozdeleniu Československa na Českú a Slovenskú Republiku, záležalo mu viac na mnohonárodnej spoločnosti než na ekonomických argumentoch v prospech samostatného českého štátu. Ťažko povedať, či koniec Československa bol pre Čechov alebo Slovákov dobrý. Mnohí boli presvedčení, že keď si Česi založia samostatnú republiku, budú môcť uskutočniť ekonomické reformy a vstúpiť o Európy. Česká a Slovenská Republika však naraz vstúpili do Európskej Únie roku 2004; Slováci prešli na euro, zatiaľ čo Česi ho ešte nemajú; a súčasný český prezident Václav Klaus je proti európskej integrácii. Slovenská vláda pod vedením bývalých komunistov a v koalícii s nacionalistami zatiaľ cynicky využíva nacionalizmus. Bolo by to možné, keby naďalej existovalo Československo? Hoci táto otázka je naďalej sporná, je ťažké vyhnúť sa jej. Slovenskí študenti rozumejú po česky. Havel hovorí so svojimi slovenskými priateľmi po česky a oni s ním hovoria po slovensky. V tomto zmysle Československo nezaniklo. 

Václava Havla už viac než desať rokov trápia choroby. Popri telesnom strážcovi, ktorý mu pomáhajú do kabáta, pôsobí drobne a krehko.  Jeho hlas má farbu tmavého medu. A jeho názor na otázky morálky a politiky sa v podstate nezmenil od čias, keď bol pred tridsiatimi rokmi najvýrečnejším obhajcom individuálneho odboja proti vláde komunizmu vo Východnej Európe. Na otázku, prečo by sa dnešní mladí ľudia mali politicky angažovať, Havel odpovedá, že každý človek nesie zodpovednosť za svet bez toho, aby svet prijímal ako daný. Havlove myslenie o slobode vychádza z tradície, ktorú mnohí z nás nepoznajú, z fenomenológie Heideggera, Husserla a Patočku. Aby sme mohli byť slobodní, musíme najprv žiť autentickým životom a na to, aby náš život bol autentický, musíme prevziať zodpovednosť za svet,  ktorý je mimo našej kontroly. „Čosi sa musí zmeniť v našom vnútri,“ hovorí, „a to je možno vôbec to najťažšie“. Nie je politika vždy pošpinená ideológiou? Ideológiu treba odlišovať od ideálov, odpovedá Havel. Ideológia má odpoveď na všetko, je to totálna predstava o tom, akým by svet mal byť. Je to čarodejnícky hókus-pókus, roh hojnosti vecí, ktoré nechceme. Na druhej strane ideálov býva množstvo, sú rôznrodé a často protirečivé. A tak je to správne. Na otázku o jeho vlastnom ideále „pravdy a lásky“ sa usmieva. „Pravda zvíťazí“, motto českého cirkevného reformátora Jana Husa z 15. storočia, je  najznámejší český výraz tohto ideálu, pripomína Havel. On sám k nemu pridal lásku, pretože si nevedel predstaviť inú protiváhu voči technokratickej a konzumnej anómii komunistického Československa sedemdesiatych rokov. V poznámkach, ktoré si robil, kým mu študenti kládli otázky, si Havel napísal slová „pravda a láska“ nad slovo „ideológia“ a potom začal kresliť kvetinky.

Cynizmus a násilie sa praktizuje ľahšie než láska a pravda. Pred historickou budovou Národného divadla v Bratislave odhalili pamätník Nežnej revolúcii. Slovenské protikomunistické hnutie roku 1989 sa volalo Verejnosť proti násiliu. Názov podnietilo násilné potlačenie študentských demonštrácií v Prahe v novembri 1989, ale aj každodenné násilie, ktoré bolo súčasťou života za komunizmu. Z diaľky pamätník vyzerá ako biele srdce na piedestáli, zhmotnený výraz sentimentality. Až pri pohľade zblízka vidieť, že obrovské srdce je vyrobené z ostnatného drôtu a oceľových tyčí.

Medzi Bratislavou a Břeclavou, 19. novembra 2009.

Vyšlo na blogu Timothyho Snydera v New York Review of Books.

Späť na hlavnú stránku | Späť horeVytlačiť stránku | Zaslať stránku na email

pošli do vybrali.sme.sk |  Facebook