Jan-Werner Müller

    je nemecký politológ a historik, spolupracovník viedenského Inštitútu humanistiky a od roku 2005 profesor na katedre politológie Princetonskej university. Študoval v Berlíne, Londýne, Oxforde a Princetone. Žije vo Viedni a v New Yorku. V rokoch 1996 až 2005 pôsobil v Oxforde a na All Souls College v Oxforde a prednášal na univerzitách v rozličných krajinách. Je editorom niekoľkých publikácií, napríklad Memory and Power in Post-War Europe: Studies in the Presence of the Past (Pamäť a moc v povojnovej Európe: štúdie o prítomnosti minulosti) a autorom mnohých kníh, ako Contesting Democracy: Political Ideas in Twentieth-Century Europe (Zápas o demokraciu: politické myšlienky v Európe dvadsiateho storočia); Another Country: German Intellectuals, Unification and National Identity (Iná krajina: Nemeckí intelektuáli, zjednotenie a národná identita) či Constitutional Patriotism (Ústavné vlastenectvo). Jeho najnovšia kniha, What is Populism? (Čo je populizmus?) vyšla v septembri tohto roku. Jeho eseje vychádzajú i v slovenských a českých periodikách. “Často sa ozýva zavádzajúci názor, že na oboch stranách konfliktu je rovnaké množstvo populistických či ‘protiestablišmentových’ voličov, a že preto musia mať spoločné určité základné politické či morálne črty. Pluralizmus súčasných spoločností však absolútne popiera len jedna z týchto dvoch strán. Len pravicoví populisti tvrdia, že iba oni reprezentujú tú časť voličov, ktorej hovoria ‘skutoční ľudia’ či ‘tichá menšina’ a že tento fakt zbavuje stúpencov otvorenosti a väčšieho pluralizmu ich legitimity. Hofer v diskusii s Van der Bellenom povedal: ‘Na vašej strane je haute-volée, ja mám za sebou ľud’’; Farage vyhlásil výsledok referenda o Brexite za ‘víťazstvo skutočných ľudí’ (a 48 percent tých, čo hlasovali za zotrvanie v EÚ, tým vlastne označil za ‘neskutočných’). Donald Trump v priebehu posledného roka povedal toľko nehoráznych vecí, že jedna poznámka na volebnej manifestácii v máji prešla takmer bez povšimnutia, hoci sa týmto výrokom odhalila podstata populizmu, na ktorom sa zakladá Trumpov svetonázor: ‘Jediné, na čom záleží,’ povedal, ‘je zjednotiť ľudí – pretože tí ostatní ľudia nič neznamenajú.’ A keďže ‘skutoční ľudia’ sú mýtus, ktorí si populisti sami vytvorili, dajú sa vždy použiť na spochybnenie výsledkov volieb či prieskumov verejnej mienky. Ak populistický kandidát prehrá, nie je to preto, lebo nie je natoľko obľúbený, ako očakával; je to preto, lebo ‘skutoční ľudia’ ešte neprehovorili alebo, čo je horšie, ktosi im zabránil v tom, aby svoj názor vyjadrili. Nie náhodou sa populisti tak často odvolávajú na sprisahanecké teórie alebo sa tak ponáhľajú napádať výsledky volieb. Rakúsky ústavný súd však spravil dobre, že vyhlásil nové prezidentské voľby, inak by FPÖ neprestala tvrdiť, že jej kandidáta pripravili o víťazstvo zákulisné intrigy nelegitímnych elít.”