Irena Bihariová

    je právnička. Žije v Bratislave. Dlhoročne sa špecializuje na oblasť trestných činov extrémizmu vrátane protiprávnych prejavov nenávisti v online prostredí. V rámci pravicového extrémizmu sa zameriava najmä na jeho trestnoprávne aspekty a analýzu postupov orgánov činných v trestnom konaní pri stíhaní extrémistickej kriminality. Od roku 2009 vedie občianske združenie Ľudia proti rasizmu, v ktorom niekoľko rokov poskytovala bezplatnú právnu pomoc obetiam takzvaného „hate crime“. Aktuálne tiež spolupracuje s organizáciou Človek v ohrození na príprave nahlasovacieho systému pre obete trestných činov z nenávisti. Okrem toho sa viac ako osem rokov venuje mapovaniu vývoja extrémistických hnutí, posunom v ich deklarovanej agende a verejnej prezentácii. Uvedené tematické okruhy pokrýva formou expertných analýz, vzdelávacími a tréningovými aktivitami pre rôzne profesijné skupiny, tvorbou mediálnych kampaní a tiež participáciou na tvorbe verejných politík v tejto oblasti. Je autorkou viacerých publikácií, článkov, web stránok a komunikačných stratégií. „V policajnej praxi je zažitá tendencia, že ak ide o verbálne trestné činy, tak vyšetrovatelia polemizujú o tom, či náhodou výrok nespadá do slobody slova a či by stíhanie páchateľa nespôsobilo danému človeku nejaké ujmy. Neuvedomujú si, že je to trestné. A keď je niečo trestné, zaniká polemika o slobode slova. Nerozmýšľame o tom, či to naruší ľudské práva. Na to myslel zákonodarca, keď dal daný skutok do Trestného zákona. Úlohou policajtov nie je tvoriť právo, ale aplikovať ho. (…) Častým argumentom právnikov týchto ľudí je práve odkazovanie na slobodu slova. No treba povedať, že úvaha o právnych veciach zo strany polície nie je legitímna. Problémom je spomínaný voľný prístup k verbálnym útokom. Medzi policajtmi stále prevláda presvedčenie, že extrémizmus sa manifestuje len nejakými typickými násilnosťami a neonacistickými prejavmi. Vôbec si neuvedomujú, že novodobé prejavy takejto protiprávnej činnosti majú práve verbalizovanú podobu. Je na vyšetrovateľovi, aby vyhodnotil, či daný výrok spôsobil ujmu, alebo nie. Osobne by som však pri tomto type rečí nešla cez Trestný zákon. Viac by som sa sústredila na to, keď sú podobné tvrdenia súčasťou programov niektorých zoskupení. To, že niekomu uletí nejaké vyjadrenie na sociálnej sieti, je totiž aj medzi mladými ľuďmi časté. Nechceme však kriminalizovať celú spoločnosť. No mali by sme ísť po takých, ktorí majú nenávisť či hanobenie v programe.“
    Foto: Roman Čonka