Jana Starek

    je rakúska historička a prekladateľka, publicistka. Žije vo Viedni, pôsobí vo Wiesenthalovom ústave pre výskum holokaustu. Doktorát si urobila na univerzite vo Viedni, kde študovala dejiny, slavistiku a sinológiu. Žila v mnohých krajinách, okrem iného v Číne a v Českej republike. Je spoluzakladateľkou Mezinárodnej helsinskej federáce pre ľudské práva vo Viedni (1982 – 1990). Založila a viedla Austrian Science and Research Liaison Office v Českej republike (1991 – 2004). Spolupracuje s Ústavom pre výskum historických menšín vo Viedni, Masarykovou univerzitou v Brně a Univerzitou Karlovou v Prahe. Na Univerzite vo Viedni vyučuje odbory dejiny a politické vedy. Je autorkou mnohých štúdií o československom exile v Rakúsku a nositeľkou najvyššieho poľského vyznamenania, ktoré sa udeľuje cudzincom – získala ho za podporu poľského disentu. “V priebehu minulého storočia bol humor pre celé generácie ľudí v Československu dôležitým prostriedkom, ktorý im pomáhal vytvoriť si za totalitných režimov aspoň drobné ostrovčeky nezávislosti. (…) Aj v období budovania demokracie začiatkom deväťdesiatych rokov sa potvrdilo, že humor je indikátorom atmosféry a akousi chronikou doby. ,Společnost za veselejší současnost’’, ktorá krátko fungovala aj po roku 1989, rozdávala politikom sebakritické zrkadielka’ s nápisom: Pozrite sa na seba. Vtipy čoskoro začali spochybňovať nové pomery, v lete 1990 napríklad koloval tento: ,Autokolona s prezidentom Václavom Havlom a jeho sprievodom prechádza cez malostranský park Klárov, ktorý leží medzi Hradčanami a sídlom vlády. Havel zrazu zazrie muža, ktorý po štvornožky lezie po lúke a žerie trávu. Okamžite dá auto zastaviť, vystúpi a pýta sa ho, čo tam robí. Muž odpovedá, že nemá peniaze na jedlo a musí sa pásť. Otrasený Havel mu dá 100 korún, aby si mohol ísť kúpiť niečo na jedenie. Keď sa vráti do auta, minister financií Václav Klaus sa k nemu obráti s výčitkou: mali ste mu dať jednu korunu, aby si kúpil lístok na električku a odviezol sa vedľa na Stromovku. Tam je lepšia tráva.’ Aj v demokratických pomeroch ďalej platí to, čo o humore povedal Vladislav Vančura, český spisovateľ, ktorého roku 1942 popravili nacisti: ,Humor není smát se, ale lépe vědět.’“