Bernhard Schlink

    je nemecký spisovateľ a právnik. Bol profesorom verejného práva a právnej filozofie na Humboldtovej univerzite v Berlíne, okrem toho bol od roku 1988 ústavným sudcom spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko v Münsteri. Žije striedavo v New Yorku a v Berlíne. Vo všetkých svojich prózach nastoľuje teoretický problém spravodlivosti, najčastejšie na príklade spracovania minulej viny v súčasnosti. Z jeho próz vyšli v českom a v slovenskom preklade Víkend, Spravedlnost podle Selba, Návrat, Útěky z lásky, Letní lži a, samozrejme, najslávnejší román Predčítač, ktorý roku 2008 úspešne sfilmoval britský režisér Stephen Daldry. Film získal päť nominácií na Oscara, sošku však získala len Kate Winslet za hlavnú ženskú úlohu. Začiatkom tohto roku vyšiel jeho najnovší román Olga. „Trump mení Ameriku nielen povrchne, ale aj do hĺbky – zasahuje to úplne všetko. Mám dvoch priateľov, ktorí volili Trumpa. Ostali sme priateľmi, ale už to nie je to isté priateľstvo. Vyhýbame sa rozhovorom o politike, ale za vlády Trumpa je takmer všetko politika. Keď sa rozprávam s liberálnymi priateľmi, vždy sa to týka politiky a vždy sme deprimovaní. Demokrati v Amerike sú rovnako bezradní ako v Európe. Aj tu žijem so zmiešanými pocitmi. Naša súčasná kancelárka a bývalý spolkový prezident sú z východu. Ale dôležitá nie je politická špička, ale to, že táto časť krajiny a ľudia v nej majú pocit, že sme ich opustili. Týka sa to napríklad dedín, kde už neostala ani jedna škola, farár, obchod, polícia ani lekár. Úpadok SPD ma trápi. Strana je v kríze, rovnako ako ostatní európski sociálni demokrati, lebo nevie, ako by sociálnodemokratická politika mala vyzerať dnes, v čase globalizácie kapitálu a hospodárstva, globálnych migračných prúdov, zániku robotníckej triedy a nástupu toho, čo Marx nazýval lumpenproletariátom. Ako týchto ľudí integrovať? A ako integrovať migrantov? Môžeme sa stať krajinou prisťahovalcov a na rozdiel od tradičných prisťahovaleckých krajín integrovať prisťahovalcov do spoločenskej štruktúry miesto do pracovného trhu? Má zmysel prísne vymedzovať penzijný vek? Má zmysel viesť mladých ľudí k univerzitnému štúdiu namiesto remesiel a iných povolaní, ktoré majú budúcnosť? Čo čaká Európu? Všetky tieto naliehavé otázky si vyžadujú koncepčné myslenie a mali by sme na ne nájsť sociálnodemokratické odpovede. Politici na to nemajú čas. Mala by to byť úloha pre Nadáciu Friedricha Eberta. Ale aj oni pestujú ‚business as usual‘ – sú neškodní, bezmocní, bez nápadov. (…) Právo a spravodlivosť sú pre mňa dôležité v teórii i praxi. Som rád, že som spoločne s jedným priateľom a kolegom napísal knihu o základných právach, z ktorej sa učila celá generácia študentov a študentiek. Mal som rád svoju prácu na Ústavnom súde v Münsteri a rád som vystupoval ako obhajca pred ústavnými súdmi, najmä v otázkach týkajúcich sa volieb, školských záležitostí či prerušenia tehotenstva. No okrem toho sa cítim šťastný, keď píšem a ako dieťa protestantských pastorov mám pocit, že si šťastie musím zaslúžiť tým, že robím niečo nespochybniteľne užitočné. Úlohu spisovateľa vidím tak, že je zodpovedný za spoločnosť rovnako ako učiteľ, farárka, obchodník či inžinierka. Mal by písať dobré knihy, rovnako ako by učitelia mali dobre učiť. Spisovateľ nemá o nič vyššiu morálnu autoritu ako tí ostatní a nemal by si ju ani neprávom nárokovať.“
    Foto: Gaby Gerster / Diogenes Verlag