5. Panel: Prečo je Európa stále nažive?

Karel Schwarzenberg:

Občianska spoločnosť sa začína doma. Je o tom, že občania vyvíjajú iniciativu a sami začínajú riešiť problémy, nečakajú, že to za nich spravia úrady. Často sa to začína v malom, napríklad vyčistením miestneho parku alebo povyťahovaním plastových fliaš z rieky. Občianska spoločnosť, to sú ľudia, ktorí rozmýšľajú o tom, čo môžu spraviť ako občania svojej obce alebo mesta namiesto toho, aby o tom len rozprávali v krčme. Niekto povedal, že úlohou štátu je priniesť občanom šťastie. Ale ak svoje šťastie zveria štátu, bude to cesta do pekla alebo prinajmenšom do očistca.

Myslím si, že za normálnych okolností by občianska spoločnosť mala byť oddelená od politiky. No sú časy, keď občianska spoločnosť môže vyvolať zmeny. Napríklad pred niekoľkými rokmi, keď slovenskú spoločnosť ohrozoval Mečiar, nezhodili ho politické strany, ale občianska spoločnosť. Občianska spoločnosť musí intervenovať v časoch ohrozenia, nemala by sa však neustále miešať do politiky.

V horách na Slovensku vyrábajú úžasný ovčí syr, oštiepok. V Poľsku majú podobný syr s podobným menom. A v Bruseli sa majú teraz rozhodnúť, ktorý názov sa má používať. Ale prečo, do pekla, by nám mal Brusel hovoriť ako máme volať naše syry? Ak chceme, aby sa Európa priblížila svojim občanom, musíme sa zbaviť smerníc, ktoré sú slúžia len určitým záujmovým skupinám. Nemáme spoločnú zahraničnú politiku a chceme regulovať meno syra? Presne takéto veci ľudí vyvádzajú z miery.

Nespomenuli sme ešte mená skutočných zakladateľov Európy: Hitler a Josif Vissarionovich Džugašvili. Bez nich by Jean Monnet nebol vymyslel európsky projekt. Dnes sa už necítime byť ohrození a preto nás Európska únia natoľko nezaujíma. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď bezprostredná hrozba prichádzala zo Sovietskeho zväzu, sa Európska únia držala pohromade, iba Rakúsko si za každú cenu udržiavalo neutralitu.

Sťažujeme sa, že Európa spravila malé pokroky, no keď sa pozrieme na dejiny, na veľké zjednocujúce hnutia 19. storočia – Nemecko, Taliansko, Spojené štáty – zistíme, že všetky tieto krajiny sa zjednotili až po veľkých vojnách. No nám sa to podarilo dosiahnuť bez vojen, vojny sme nechali za sebou. Tým sa však vysvetľuje aj to, prečo sa tempo spomalilo: vlastenectvo je vec emócií. A krásne dokumenty, ktoré píšu v Bruseli vlastenecké pocity nevyvolávajú. Dúfam, že nás nečaká ďalšia vojna, ale mali by sme byť trpezlivejší a tolerantnejší voči rozvoju Európy, pretože sme ho dosiahli bez vojny.

Leonidas Donskis:

Ak sa nám podarí zachovať určitú formu civilizovaného života a nezničiť ho, prežije aj  občianska spoločnosť. Občiansku spoločnosť by sme nemali redukovať na hŕstku ochrancov ľudských práv. Pre mňa je to čosi, čo sa deje zhora nadol, čo hrá úlohu v obciach, na univerzitách, v mimovládnych organizáciách. Občianska spoločnosť je o tom, že mladí ľudia, ktorí vyštudovali v Oxforde či v Cambridgei, zakladajú miestne mimovládne organizácie miesto toho, aby si hľadali lukratívne posty.

Moje mesto, Vilnius, je nepredstaviteľné bez nemeckej kultúry a nemeckého dedičstva. Poznačili ho aj francúzski a škótski kupci, je tu množstvo kultúrnych vrstiev, ale bolo to predovšetkým nemecké mesto. A ak nevieme nič o nemeckej kultúre, o poľskej a židovskej kultúre, ak nám chýba povedomie tejto mnohorakosti, nemôžeme byť aktívnymi občanmi.

Demokracii neprospieva porovnávacia martyrológia, to, čomu Anthony Polonsky hovorí Olympiáda utrpenia – keď ľudia hovoria: toľko sme si vytrpeli, že teraz máme právo účtovať. Demokracii to škodí, pretože miesto toho, aby sme sa riešili skutočné problémy, vytvárame nezmyselné zákony.

Je hlbokým nedorozumením hovoriť o tom, že ľudské práva sú čosi, čo Západ vnútil Východu. Bolo to presne naopak. Keby nie disidentov a Helsinskej dohody, nemali by sme dnes ľudské práva. Organizácia Human Rights Watch sa pôvodne volala Helsinki Watch. Ľudské práva sú výdobytok Východnej Európy.

Nesúhlasím s tým, že Európa potrebuje jednotný príbeh. To už sme zažili v Sovietskom zväze. Európa je jedinečná tým, že je to tkanivo mnohých kultúr a jazykov. Európa je dialektika vojny a mieru, obdivu a sklamania. Je vo svete čímsi jedinečným a preto nepotrebuje jednotný príbeh.

Timothy Snyder:

Dejiny habsburskej ríše sú pre nás veľmi poučné: Habsburgovia si udržali moc 500 rokov a Európska únia sa môže veľa naučiť od organizácie, ktorá pretrvala toľké roky. Dnes máme tendenciu redukovat monarchiu na porážku v 1. Svetovej vojne a nástupnícke štáty o nej uvažujú len v kontexte nezávislosti z roku 1918, akoby jej význam spočíval v tom, že sa skončila. Jej trvácnosť však predstavuje ponaučenie z európskych dejín, ktoré je síce na prvý pohľad prekvapujúce, ale vlastne očividné: národné štáty nemajú dejiny. Akonáhle vznikne národný štát, pohltí ho niečo iné, väčšie, ako Tretia ríša či Sovietsky zväz.

Aj habsburská ríša mala svoju občiansku kultúru. Stelesňoval ju okrem iného cisár, ktorý musel ovládať aspoň základné výrazy v jazykoch svojich poddaných, aby s nimi mohol prehodiť aspoň pár slov, keď ich prišiel navštíviť. Bola tu reciprocita. A vo svojom poslednom období bola monarchia liberálnym zriedením, bola liberálnejšia ako Spojené štáty, napríklad pokiaľ ide o volebné právo. Fungovala tu občianska kultúra v tom zmysle, že ľudia pokladali za samozrejmosť, že sa síce vyskytujú zložité národnostné konflikty, tie sa však dajú vyriešiť pomocou postupných kompromisov.  Začína sa to malým kompromisom, o tridsať rokov to pokračuje ďalším nezaujímavým kompromisom, atď. Habsburgovci to robili do poslednej chvíle – príkladom je poľsko-ukrajinský kompromis v otázke Haliča. Konflikty tu budú vždy, ale občianska kultúra znamená, že sa zakaždým nájde kompromis, ktorý vyhovuje potrebám danej chvíle.

Musíme rozlišovať medzi vlastenectvom a populizmom. Populisti hovoria: všetci vás klamú, ale my vám povieme pravdu. Nie je to pravda, ale tajomstvá, ktoré ste si hovorili len doma. A oni ich teraz vyslovia verejne. Keď k súkromnej sfére pristupujeme ako k verejnej, je to koniec slušného správania. A heslo tejto „pravdy“ znie: sme obeťou. Populizmus znamená porušenie tabu: budem sa s tebou baviť o tvojich súkromných obavách a nazvem to politikou. Populizmus je nebezpečnejší než extrémny nacionalizmus. Vytvára dojem, že existuje nejaký skrytý príbeh a že ho len treba vypátrať. Nie je to pravda, ale rozprávanie nám dáva moc interpretovať svet. Je to starý problém, ktorý sa vracia v novom háve. Jediným riešením pre Európsku úniu by bolo mať svoje vlastné tajomstvo.

Chcel by som rehabilitovať disidentov. Dve stránky východoeurópskej myšlienky občianskej spoločnosti sú naďalej aktuálne. Tou prvou je, že násilie nepatrí do politiky. Znie to ako samozrejmosť, ale bola to súčasť tejto koncepcie a nie nadarmo Nežnú revolúciu na Slovensku viedla strana s názvom Verejnosť proti násiliu. Tou druhou stránkou je zodpovednosť. Aj keď sme obete, budeme sa správať tak, ako keby sme boli za svoj život zodpovední, hoci nad ním nemáme kontrolu. A to je dodnes aktuálne.

Pascal Bruckner:

Občianska spoločnosť je čosi, čo existuje nezávisle od štátu. Fašistický systém sa snaží zničiť občiansku spoločnosť, zjednotiť krajinu pod vedením jednej strany. Tieto pokusy zlyhali. No problém s rozvíjaním občianskej kultúry spočíva v tom, že demokracia nám umožňuje byť občanmi na čiastočný úväzok, nielen naplno. Naproti tomu totalitný režim je postavený na neustálej mobilizácii. Čaro demokratických krajín je v tom, že máte možnosť nezúčastniť sa volieb do miestnej samosprávy alebo prezidentských volieb. Môžete si sedieť vo svojej bubline, obklopiť sa skupinou ľudí, ktorí sa zaujímajú len o svoje súkromné záležitosti, ktoré nesúvisia so životom kolektívu. A v takomto ohradenom priestore si môžeme spokojne nažívať. V porovnaní so Severnou Afrikou či Ruskom si môžeme dovoliť luxus zaujímať sa len o seba samých. Európa je zázrak, ktorý si však naplno neuvedomujeme. Ak chceme, aby európsky projekt pokračoval, musíme si byť vedomí nebezpečenstiev, ktoré nám hrozia zvonku a nepriateľov, ktorí nás chcú zničiť. Musíme si byť vedomí pozitívnych aj negatívnych stránok.

Európska únia skoncovala so suverenitou jednotlivých štátov, nenahradila ju však európskou suverenitou. V Bruseli rozhodujú o tvare banánov, o skutočne dôležitých otázkach sa však nerozhoduje v Bruseli, ale v Berlíne či Paríži. Nemáme kráľa, nemáme nikoho, kto by nám vládol a kto by zastával toto postavenie vo svete. Nie je to ani Barroso ani nikto iný, nikto nemá moc vládnuť tejto veľkej únii. A preto v niektorých krajinách víťazí lokálpatriotizmus. Vlastenectvo nie je len smútok za minulosťou, ale aj myšlienka, bohatstvo a Európu nikdy nevybudujeme, ak budeme popierať dejiny jednotlivých krajín. Toto je výzva, s ktorou sa doteraz nikto nepopasoval.

Postavenie obete vždy závisí od kontextu. Máme celé dynastie obetí, toto postavenie sa dedí z otca na syna. Západ má väčší komplex viny než Východ. Ten bol pod nadvládou Sovietskeho zväzu, zatiaľ čo Francúzsko je bývalá koloniálna krajina, a preto máme zlé svedomie. A potomkovia obyvateľov bývalých kolónií nám to neustále pripomínajú. Na rozdiel od anglosaského modelu prikladáme veľký význam multikultúrnosti. Keď do Francúzska príde niekto z bývalej kolónie, je pokladaný za plnohodnotného francúzskeho občana, títo ľudia však so sebou prinášajú svoje kultúrne dedičstvo a integrácia do spoločnosti im robí ťažkosti. Ekonomická kríza tieto problémy ešte vyostrila. V minulosti, keď prisťahovalci prišli do Francúzska, bolo ľahké nájsť si zamestnanie alebo si kúpiť auto. Otázka identity vtedy nehrala takú úlohu ako v čase krízy.

Európa už netvorí dejiny, ale keď sa obzrieme späť, na 19. a 20. storočie, vidíme len príval krvi a utrpenia, karikatúru dejín. Európa je kontinent zabíjania, ale aj kontinent, ktorý vymyslel ľudské práva. Ak sa sústredíme len na tie zlé stránky, zabudneme, že sme to všetko v zdraví prežili a že sme ešte nažive. Vďaka historikom, ktorí zdôrazňujú previnenia Európy sme si o sebe vytvorili predstavu, ktorá nás ochromuje. Väčšina veľkých národov si svoju vinu priznala. Európa je jediný kontinent, ktorý sa dištancuje od barbarských činov, ktoré spáchal.

Olga Tokarczuk:

Hrdinovia mojich kníh by povedali, že do značnej miery súhlasia s rozhodnutiami Európskej únie, ktoré prinášajú nové ekonomické nápady do budúcnosti. Povedali by tiež, že občianska spoločnosť, akokoľvek rozvinutá, nemá skutočný vplyv, ak nemôže ovplyvňovať politickú moc, ktorú predstavuje parlament. A ak je táto priepasť priveľká, ľudia celkom stratia chuť niečo robiť. Občiansku spoločnosť tvoria ľudia, žijúci v reálnom svete, nie vo svete veľkých myšlienok, ktorí žijú svoje obyčajné životy, vychovávajú deti a majú vlastné názory na rozličné témy. V Poľsku sa dnes vedú prenikavé diskusie o občianskej spoločnosti, ale súčasne pozorujeme, že politické strany sa sťahujú, strácajú kontakt s realitou, menia sa na byrokratické inštitúcie trhového typu. Preto súhlasím s ľuďmi, ktorí tvrdia, že tí, čo majú moc chcú oslabiť občiansku spoločnosť a chcú ju prinútiť, aby sa zaboerala len tými najjednoduchejšími otázkami.

Ľudia, ktorí sú predmetom politiky a nie jej podmetom, uvažujú v kategóriách spikleneckých teórií a to plodí populizmus. Populizmus sú príbehy ľudí, ktorí nemajú vplyv. Ľudia stratili hlas, nemajú možnosť zúčastňovať sa verejných diskusií. Chcela by som sa týchto ľudí zastať, pretože konšpiračné teórie plodí to, že názory týchto ľudí nikto nerešpektuje a nikto sa ich nepokúša zapojiť do diskusie.

To, že sa cítim Európankou pre mňa znamená viac, než že sa cítim byť Poľkou či Slovenkou. Európanstvo je domov, kde si každý môže nájsť svoje miesto. Keď som bola v Kórei, veľmi mi chýbalo poľské jedlo, kapusta a rezeň. Odrazu som počula niekoho hovoriť po nemecky a hoci po nemecky neviem, bolo to akoby som stretla vlastnú sestru či brata. A tí ľudia, čo rozprávali po nemecky ma vyobjímali, aj oni mali ten istý pocit. Strávili sme spolu večer a zhodli sme sa na tom, že medzi našimi krajinami po stáročia panovali konflikty a napätia, ale v tejto chvíli nič z toho nebolo dôležité. Rovnaký pocit mám zakaždým, keď sa vraciam do Európy po cestách do zahraničia: či pristanem v Paríži alebo v Budapešti, cítim sa rovnako doma. Európanstvo pre mňa nie je v rozpore s národom, tvoria spolu jeden celok.

Chris Keulemans.

Foto: Peter Župník