O občianskej statočnosti
Foto: Peter Župník
Polaritou statočnosti je zbabelosť, polaritou odvahy je strach.
Statočnosť by sa nemala zamieňať s odvahou a zbabelosť so strachom. Statočnosť síce vylučuje zbabelosť, ale nevylučuje strach.
Pravda, predpokladom statočnosti je odvaha a predpokladom zbabelosti strach.
Naopak to však už neplatí: odvaha nemusí vychádzať zo statočnosti a strach zo zbabelosti. A tak teda ani strach nemusí ústiť do zbabelosti a odvaha do statočnosti. Odvaha a strach sú kategórie psychologické a existenciálne; statočnosť a zbabelosť sú kategórie mravné a bytostné. Prvá dvojica predstavuje reakciu na skutočnosť, druhá postoj ku skutočnosti. Preto máme tisíc podôb odvahy a strachu, ale v podstate iba jednu podobu statočnosti a zbabelosti.
Odvaha či strach sú situačnou záležitosťou. Človek môže prejaviť odvahu iba vo vzťahu k určitej danej, konkrétnej situácii. Neprejavuje tým odvahu vôbec, vždy je to len situačná odvaha. Situácie, v ktorých prejavujem odvahu či strach, sú vždy rizikovými situáciami. Nezáleží na tom, či je to riziko skutočné, alebo domnelé. Ak stúpim v lese na užovku, je to domnelé riziko, ak na zmiju, ide o riziko skutočné. Keď ich nerozoznám, zažívam v oboch prípadoch rovnaký pocit strachu.
Situácie sa opakujú a na ich určité typy sa preto možno pripraviť a navyknúť. To platí aj o rizikových situáciách. Vojaka cieľavedome a tvrdo cvičia, aby vedel potlačiť strach v predvídaných bojových situáciách: aby sa zdvihol a šiel do útoku vtedy, keď na neho pália a zem sa mu triešti pod nohami.
Odvaha či strach sa v čistej podobe prejavujú iba v novej, ešte nezažitej rizikovej situácii. Pyrotechnik, ktorý zneškodňuje tisícu nevybuchnutú bombu, pracuje s presne vykalkulovaným rizikom: nemá ho čo prekvapiť.
Odvaha či strach sú priamo úmerné predpokladanému riziku. Je rozdiel medzi odvahou na preskočenie potoka a odvahou na preskočenie priepasti.
Tak odvaha, ako aj strach, sa môžu zvrhnúť do patologickej podoby. Začína sa kdesi na tej hranici, pri ktorej hovoríme už o šialenej odvahe, alebo o panickom strachu. To, čo je za touto hranicou, už nie je predmetom našej úvahy.
Doteraz sme hovorili o vecných situáciách. Zvláštnym prípadom sú však ľudské situácie, v ktorých ide predovšetkým o vzťah človeka k človeku. Tieto vzťahy sú usporiadané určitými mravnými normami.
Odvaha, prejavená vo vecnej situácii, je vecnou odvahou, odvaha, prejavená v ľudskej situácii, je mravnou odvahou. Tu sa nám však záležitosti už komplikujú, pretože každá ľudská situácia je obvykle zároveň aj vecnou situáciou. Mravná odvaha pri záchrane topiaceho sa môže prejaviť iba prostredníctvom vecnej odvahy, t.j. tým, že za ním skočím do rozvodnenej rieky a vytiahnem ho na breh. Mravná odvaha bez tejto vecnej odvahy je preto obvykle iba prázdne gesto, je to len kontemplatívna pseudoodvaha.
Občianska odvaha sa prejavuje pri uplatňovaní zákonného práva, zákonom garantovanej spravodlivosti v rizikovej občianskej situácii. Jej špecifickosť spočíva v tom, že vzťah občana k občanovi a k celému spoločenstvu občanov je sprostredkovaný štátnou mocou, jej výkonnými orgánmi, ktoré majú k dispozícii donucovacie prostriedky.
Občiansku odvahu človek prejavuje vždy predovšetkým voči štátnej moci.
Čím je štátna moc autoritatívnejšia, totalitnejšia, tým je možnosť kontroly menšia, a tým viac sa zákonná kontrola a korekcia vylučujú z účasti na správe vecí verejných. Znamená to, že v totalitnom zriadení musí občan pri presadzovaní a uplatňovaní svojich zákonných práv prejavovať oveľa viac občianskej odvahy než v ktoromkoľvek inom zriadení a musí to robiť oveľa častejšie. Musí pritom premáhať a potláčať viac občianskeho strachu než by bol nútený inde, pretože nikdy dosť presne nevie, čo ho čaká, keď sa vzoprie. Vo väčšine prípadov sa preto radšej vyhýba rizikovým občianskym situáciám, a keď naozaj nemusí, tak do nich ani nevstupuje. Dáva prednosť občianskemu strachu pred občianskou odvahou.
O občianskom strachu napísal svojho času krásnu štúdiu Milan Šimečka.
Hľadal v nej odpoveď na otázku, prečo sa v totalitných pomeroch človek bojí podať známemu ruku, navštíviť ho, vysloviť svoj názor, prejaviť účasť. Prečo sa bojí byť plnoprávnym a plnohodnotným občanom.
Občianska odvaha je situačná, prejavuje sa ad hoc. V jednej rizikovej občianskej situácii je môžem prejaviť, v inej ju nemusím prejaviť. Sama osebe ešte nie je a nemusí byť koncepčná. Pravda, človek si môže občiansku odvahu kultivovať a trénovať. Podobne ako si svoju vecnú odvahu trénuje krotiteľ tigrov. Z momentálnej reakcie na situáciu vzniká postoj. Je to koncepčný postoj k celej občianskej skutočnosti. Takýto postoj je už občianskou statočnosťou.
Občianska statočnosť nevylučuje a priori občiansky strach. Čo však občianska statočnosť vylučuje, je občianska zbabelosť. Tá sa zrodí vtedy, keď sa príležitostná reakcia mení na trvalý a koncepčný postoj. Zbabelec je zbabelcom zo zásady. Jeho heslom je: nepáliť si prsty za nikoho a v ničom. Kto zaujme takýto postoj, prestáva byť plnohodnotným a plnoprávnym občanom. A navyše, tento postoj nie je len čiste občianskym postojom, je to vždy zároveň a predovšetkým mravný postoj. Preto občianska zbabelosť demoralizuje človeka, rozkladá jeho mravnú integritu.
Tá istá mravná norma, ktorá ma núti, aby som zakročil proti vykrádačovi trafiky, mi prikazuje, aby som sa ozval na obranu nespravodlivo prenasledovaného z politických dôvodov. Občianska zbabelosť sa začína tam, kde si v takýchto situáciách sústavne a zo zásady hovorím, že to nie je moja vec, že mám dosť vlastných starostí, že sa musím vyhýbať možným nepríjemnostiam kvôli svojej rodine, že môj hlas aj tak nepomôže. Každá občianska spoločnosť, demokratická i totalitná, si vyžaduje ľudí, ktorí sú ochotní a schopní prejaviť občiansku statočnosť. Ako občianska statočnosť, tak ako aj občianska zbabelosť, je vždy a všade len jedna. Je rovnaká v Afganistane i v Amerike, v Československu i v Chile, v Rhodézii i v Rusku. Je síce potrebné vynaložiť rôzne občianske odvahy, ale zabezpečuje sa nimi jeden a ten istý humanistický cieľ každej občianskej spoločnosti. Slovami Johna F. Kennedyho: „Muž vykoná to, čo vykonať musí, napriek tomu, akým dôsledkom vydá svoju osobu, napriek prekážkam, nebezpečenstvám a nátlakom – to je základ celej ľudskej morálky“.