Ilona Németh

    študovala na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti (1981 – 1986). Žije v Dunajskej Strede. V rokoch 2004 – 2019 pedagogicky pôsobila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vystavovala v mnohých domácich a zahraničných galériách a je držiteľkou viacerých ocenení: Ceny Nadácie Tatra banky za umenie (2018), ceny Ludwigovho múzea (2003), ceny Mihálya Munkácsyho (Budapešť, 2001), maďarského ministerstva vzdelávania a kultúry a Ceny za slovenské vizuálne umenie (1998). Jej tvorba prešla od expresívnej maľby cez inštalácie po monumentálne diela vo verejnom priestore. Vo svojich dielach skúma sociálno-spoločenské vzťahy, napätie medzi súkromným a verejným, zaoberá sa pôsobením plastík a inštalácií vo verejnom priestore. V posledných rokoch sa venovala projektu Eastern Sugar, ktorý sa zaoberá témou výroby cukru a jeho dosahu vo svetom meradle. „Maďarský politický systém sa uberá veľmi zlým smerom. Tam, kde sa bráni slobode kultúry a názorov, stráca sa zdravá spoločnosť a vidíme absolútny rozklad systému kontroly a protiváh. Ale to je niečo, čomu sa prizeráme už desať rokov. Pre mňa je toto smerovanie neprijateľné a dôsledky vidíme, kdekoľvek sa pozrieme. Zoberme si výtvarné umenie, v ktorom sa maďarská vláda usiluje o umelú zmenu kánonu. Od začiatku vidno, že podobné nápady vznikajú z nevzdelanosti. Kánon, a to sa nemusí týkať len výtvarného umenia, znamená to, že máme nejaké hodnoty, podľa ktorých v istej dobe posudzujeme veci. Lenže kánon nevznikne tak, že sa päť ľudí posadí za stôl a dohodne sa na tom. Aby vznikol kánon, potrebujete sériu porozumení a súhlasov, keď ľudia, ktorí sa téme rozumejú, o niečom počas množstva diskusií usúdia, že áno, toto je hodnotné dielo, toto je súčasné, je to moderné. Je úplne neprijateľné, aby si pár samozvaných odborníkov sadlo a bez akejkoľvek praxe povedalo, že teraz teda ideme zmeniť kánon. Ak má táto chybná predstava posilu v zákone, čo dnes môžeme vidieť v maďarskom parlamente, tak z toho sa môžu zrodiť jedine zlé rozhodnutia. A toto je to, čomu sa neustále prizeráme.“
    Foto: Post Bellum