je bulharský politológ, žije v Sofii a vo Viedni. Je predsedom Centra liberálnych štúdií v Sofii, šéfredaktorom bulharského vydania časopisu Foreign Policy a stálym členom Inštitútu humanitných vied vo Viedni. Medzi jeho najslávnejšie knihy patria: Shifting Obsessions: Three Essays on the Politics of Anticorruption (Meniace sa mánie: Tri eseje o politike antikorupcie), The Anti-American Century (Protiamerické storočie), ktorej bol s Alanom McPhersonom spolueditorom, a In Mistrust We Trust (Nedôvera, v ktorú veríme). V časopise The American Interest publikoval esej Europe‘s Democracy Paradox (Paradox európskej demokracie). Jeho najnovšia kniha je After Europe (Čo príde po Európe?) práve vychádza v slovenskom preklade vo vydavateľstve Kalligram. „Pripomeňme si, že nacionalisti a liberáli sa spoločne podieľali na zvrhnutí komunizmu v roku 1989. Stredoeurópski liberáli si uvedomovali politickú príťažlivosť postkomunistického nacionalizmu, a preto sa ho veľmi snažili spoluutvárať a uhladzovať jeho hrany. Kľúčovú úlohu v mobilizácii spoločnosti proti komunistickým režimom hralo apelovanie na národné cítenie. (…) Po vojnách v Juhoslávii liberálom neostalo nič iné, ako definovať liberalizmus ako antinacionalizmus. No za stotožňovanie liberalizmu s antinacionalizmom postupom času museli zaplatiť. Jedným z následkov bolo oslabenie voličskej podpory pre liberálne strany, ktoré sa tak stali celkom závislé od úspechu ekonomických reforiem a nemohli sa už odvolávať na pôsobivé nacionalistické symboly. A nevyhlásená vojna medzi liberálmi a nacionalistami začala tlačiť nacionalistov do neliberálneho tábora. (…) Svoju rolu tu zohral aj príklad Nemecka. Liberáli v Strednej a Východnej Európe chceli, aby sa ich spoločnosti vyrovnali so svojou minulosťou rovnakým spôsobom, ako sa Nemci vyrovnali so svojou. Bolo však reálne očakávať, že sa po roku 1989 všetci staneme Nemcami? Pretože krajiny Strednej a Východnej Európy boli deťmi nacionalizmu, ktorý sa vynoril po rozpade európskych imperiálnych ríš. Na rozdiel od nemeckých nacionalistov v roku 1945 však európski nacionalisti mali v roku 1989 pocit, že sú víťazmi, nie porazenými ostatnej vojny – v tomto prípade studenej vojny. V tomto zmysle nebolo možné ‚stať sa Nemcami‘: väčšine Poliakov pripadalo absurdné, že by mali prestať uctievať nacionálne zmýšľajúcich politikov, ktorí riskovali svoje životy, aby Poľsko ubránili pred Hitlerom či Stalinom. Následky vidíme dnes. V 19. storočí a potom zasa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia sa liberálom a nacionalistom podarilo vytvoriť spoločnú platformu. Bola inkluzívna, zakotvená v kultúre práv jednotlivca a vychádzala z pocitu národnej hrdosti. Súčasný stredoeurópsky nacionalizmus sa však zúžil na etnicizmus živený demografickými obavami a úzkosťou z meniacej sa úlohy Európy vo svete. Stredoeurópske národy sa necítia natoľko ohrozené migrantmi (tí sa v ich krajinách aj tak nechcú usadiť), ako prázdnym priestorom, ktorý vznikol v ich komunitách v poslednom desaťročí v dôsledku ekonomickej emigrácie množstva ich spoluobčanov a vyvolal medzi tými, čo ostali doma, pocit kolektívnej straty. Liberáli môžu dúfať, že porazia nacionalizmus, tak ako nacionalizmus prispel k porážke komunizmu. No z tejto nádeje sa postupne stáva politická tragédia, pretože zatiaľ čo komunizmus bol radikálnym politickým experimentom postaveným na zrušení súkromného majetku, nacionalizmus tvorí vo svojich mnohorakých podobách organickú súčasť každej demokratickej politickej scény. A toto si musíme priznať, ak sa chceme vysporiadať s jeho rastúcim vplyvom.“
Foto: Peter Župník/Stredoeurópske fórum