Miroslava Hapalová

    je psychologička. V slovenskej pobočke neziskovej organizácie Člověk v tísni pôsobila osem rokov na riaditeľskej pozícii. Zameriavala sa na začleňovanie sociálne vylúčených rómskych lokalít prioritne v oblasti zamestnanosti, bývania a vzdelávania. Na projekte To dá rozum MESA10 pracovala ako analytička pre oblasť individualizovanej podpory všetkých učiacich sa. Bola riaditeľkou Štátneho pedagogického ústavu. Primárnou témou, ktorej sa pri skúmaní sama venuje, je rôznorodosť potrieb učiacich sa a schopnosť systému na ne reagovať. Žije v Bratislave. “Podstata inkluzívneho vzdelávania spočíva v uznaní rôznorodosti detí ako niečoho, čo je prirodzené a normálne, a to ako v spoločnosti, tak aj v škole a triede. V uznaní toho, že každé dieťa je jedinečné, má svoje silné a slabšie stránky a tým pádom aj jedinečné vzdelávacie potreby. Cieľom inkluzívneho vzdelávania je následne pomôcť všetkým deťom naplniť svoj potenciál a dosiahnuť ich osobné maximum v prirodzene rozmanitej skupine svojich rovesníkov. To znamená, že každé dieťa by malo mať prístup ku kvalitnému vzdelaniu v škole, ktorá mu je najbližšia. Inkluzívne vzdelávanie sa teda vôbec netýka iba detí so znevýhodnením či detí s nadaním, týka sa všetkých detí. Ide o posun od snahy začleňovať deti so znevýhodnením medzi ostatné deti k snahe vytvárať školy, ktoré budú schopné reagovať na potreby všetkých detí. Množstvo zahraničných výskumov prináša dôkazy o tom, že deti so zdravotným znevýhodnením dosahujú v bežných školách a triedach porovnateľné vzdelávacie výsledky ako v prípade ich oddeleného vzdelávania. Zároveň, vzdelávanie v prirodzenej skupine rovesníkov má pozitívny dopad na rozvoj sociálnych a komunikačných zručností všetkých detí, ktoré si vytvárajú vzťahy s kamarátmi zo susedstva. To je mimoriadne dôležité aj pre život mimo školy a pre budúce uplatnenie sa. Problémom u nás je však to, že špeciálne a bežné školy tvoria dva oddelené svety a vzájomne nepriepustné systémy. A to z hľadiska rozdielnych vzdelávacích dráh detí, aj z hľadiska absencie vzájomného zdieľania metód a postupov. Cesta k inkluzívnemu vzdelávaniu vedie cez postupnú premenu systému špeciálneho aj bežného školstva, pričom modelov je hneď niekoľko. Jedným z nich môže byť rozšírenie pôsobnosti špeciálnych škôl tak, aby poskytovali metodickú pomoc a podporu bežným školám. Na základe našich zistení z terénu by bežné školy veľmi uvítali takúto užšiu spoluprácu a v niektorých prípadoch sa to už aj deje. Ďalšou možnosťou je sprístupnenie špeciálnych škôl pre všetky deti. Slovensko by sa tak mohlo priblížiť k ostatným vyspelým krajinám, keďže v súčasnosti máme v Európe prvenstvo z hľadiska podielu detí vzdelávaných oddelene od svojich rovesníkov. V porovnaní s európskym priemerom je u nás tento podiel až trojnásobne vyšší.”
    Foto: Vladimír Šimíček, Denník N