Roman Maria Koidl

    je nemecký spisovateľ, žije v Zürichu a v Berlíne. Je autorom bestsellerov Scheißkerle (Sviniari) či Blender (Intrigáni), ktoré boli preložené do niekoľkých jazykov. Jeho kniha WebAttack – Der Staat als Stalker (Útok na webe – štát ako stalker) bola roku 2014 nominovaná na Medzinárodnú knižnú cenu Frankfurtského veľtrhu. Tento rok vzbudila veľký záujem nemeckých médií jeho najnovšia kniha Warum wir irre/Irre wählen (Prečo volíme bláznivo/bláznov). Okrem toho, že je spisovateľ, je aj známy podnikateľ. V deväťdesiatych rokoch založil World Coffee, prvý reťazec kaviarní v Európe (mimo Veľkej Británie). Jeho investičná firma Direct Investment Partners AG vyvíja startupy, zamerané na digitalizáciu tradičných priemyselných a komerčných odvetví. Prednášal komunikáciu a prenos poznatkov na Univerzite užitého umenia vo Viedni, a vedie neziskovú Kunsthalle Koidl v nepoužívanej elektrickej rozvodni na stanici Berlin-Charlottenburg, ktorú dal prerobiť. V nemeckej volebnej kampani roku 2013 bol poradcom pre digitálnu komunikáciu kandidáta na kancelára Peera Steinbrücka. „Je prirodzené, že nás sociálne médiá a nové technológie manipulujú spôsobom, ktorý si ľudia neuvedomujú a ani ho nepoznajú. V podstate si to takmer nevieme predstaviť. A najväčší problém spočíva v tom, že to negujú aj politici, aj celá politická prevádzka, často im o tom chýbajú základné vedomosti, a tak vzniká situácia, že si ľudia myslia, že to, o čom rozprávam vo svojej knihe je science fiction, a pritom je to realita. Ľuďom sa skutočne prihrávajú informácie, ktoré chcú počuť. A perfídne na tom je to, že je to všetko postavené na takzvanej psychometrike, to znamená, že to vychádza z presnej analýzy vašej osobnej štruktúry strachu, na čo vy osobne najviac reagujete, čo vo vás vyvoláva najväčšie emócie. A toto sa využíva v kampaniach, tie pocity vo vás vyvolávajú posolstvom, ktoré je presne na mieru šité na vaše obavy, na vaše osobné spúšťače. Donald Trump predovšetkým vďaka tomu, že využíval sociálne médiá, dokázal obísť stranícke štruktúry, ktoré sa v minulosti vždy postarali o to, že fungoval výberový proces. Ľudí testovali po celé desaťročia, museli sa osvedčiť, lepiť plagáty, vyhrávať väčšinou hlasov, a tak ďalej. A sociálne médiá v podstate umožňujú to, že sa dnes aj bez straníckych štruktúr osamelý bojovník môže dostať k najvyšším úradom. Radil by som ľuďom, aby sa lepšie pozreli a položili si otázku, či človek s takýmto psychickým stavom je vôbec schopný reprezentovať nás ako ľud.”
    Foto: Christoph Michaelis