je spisovateľ a prekladateľ. Žije v Bratislave, kde je vedúcim knižnice Goethe Institut. Autor románov Posledný hit, Plyš, Eskorta, Dunaj v Amerike a Trol. Vyšli mu aj zbierky poviedok Silný pocit čistoty, Lovci & zberači, Pastiersky list, Naum a Čierny lev, utópia Tahiti. Kniha Spamäti je autorovou autobiografiou. Je tiež autorom kníh pre deti: Bratislava – čarovná metropola, Dunaj – Magická rieka, Maliar a chlapec – prázdniny u Fullu (všetky tri ilustrovala Simona Čechová), komixu o nežnej revolúcii Čierna oslava (spolu s Klárou Štefanovičovou). Film Wilsonov od režiséra Tomáša Mašína bol prvý, ktorý vznikol na motívy jeho textu (vďaka filmu vyšla v novom vydaní a samostatne poviedka Wilsonov). V januári 2019 ho vyznamenali Rakúskym čestným krížom pre vedu a kultúru 1. triedy. „Osemnásteho marca 1952 vyšiel v nemeckých Nových novinách článok ‘Nič nie je samozrejmé. Chvála doby chudoby’. Skoro všetko chcelo byť, pochopiteľne, nové, celkom iné ako počas nacizmu, aj denníky. Text napísal spisovateľ Kurt Kusenberg. Od konca druhej svetovej vojny prešlo iba sedem rokov a autor sa už s nostalgiou vracal do éry tesne po drvivej porážke svojej krajiny? Všade ležali trosky zbombardovaných budov a v ruinách mŕtvoly. Státisíce hladovali, žili na uliciach. Pošta nedoručovala listy. Vlaky ani verejná doprava nejazdili. A niekomu sa za tou epochou cnelo?
Začiatkom päťdesiatych rokov sa spisovateľovi pri pohľade do minulosti zdalo, že ľudia v tom období znova ako deti pospájali sieť popretŕhaných medziľudských vzťahov. Dôrazne svojim čitateľkám a čitateľom odporúčal, aby si pripomínali povojnové obdobie živorenia, núdze, mrazov, trápení a nebezpečenstiev, keď štát skolaboval. Ľudská morálka a spoločenská zmluva sa konečne museli definovať nanovo. Slušnosť nevylučovala ani vynachádzavosť a úlisnosť, dokonca ani kradnutie potravín vynútené hladom. Spola zbojnícky život mal však aj zbojnícku česť, azda mravnejšiu ako ‘liatinové svedomie dneška’, ako to nazval, a myslel na všadeprítomné pokrytectvo, faloš, lži a úskoky.
Aj my teraz by sme si mali lepšie pamätať dni a týždne krátko po 17. novembri 1989. Stále existovali Ľudové milície s 84 821 členmi bojových jednotiek, dokonca 22. novembra štyritisíc z nich pricestovalo do Prahy brániť diktatúru so zbraňou v ruke.
Mrazivé dni na námestiach som zažil ako dvanásťročný chlapec. Najjasnejšie sa mi v pamäti vybavuje studený slnečný 10. december 1989. Na pochod Ahoj, Európa! prišlo toľko ľudí, že pohraničníci na prechode v Bergu nestíhali kontrolovať doklady. Na zmrznutú zem v obrovskom množstve padali štatistické lístky o vstupe do Rakúska a vyzerali ako pásy bieleho snehu. Hranicou prešlo štvrť milióna občanov. Celý Wolfstahl, posledná dedina slobodnej Európy, stál na nohách, na uliciach, alebo aspoň v oknách. Návštevníkov vítali úsmevy, objatia aj horúci čaj. Desaťtisíce sa zhromaždili na dunajskej pláži pri Hainburgu a naproti pod hradom Devín. Vo všeobecnom rozrušení iba rieka naďalej tiekla pokojne. Ľudia ako deti znova pospájali sieť popretŕhaných vzťahov. Kľúče štrngali, ale démonov nevyhnali. Prinežná revolúcia nezmietla celú tyraniu, len ju presunula na iné plecia. Nestačila udalosť, potrebujeme proces. Nestihne sa to za týždne ani mesiace, trvá to dekády. Na uliciach sa zmena udeje ľahšie ako v ľudských mysliach. Vtedy na čele kráčali muži. Budúci zlomový pochod už povedú ženy.“
Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum