je režisérka a dramatička. Vyštudovala divadelnú réžiu a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 2002 až 2010 pôsobila v Českej republike ako divadelná dramaturgička a režisérka (napríklad v brnianskom HaDivadle, Divadle Rokoko v Prahe, v Divadle Petra Bezruča v Ostrave, v Divadle Na zábradlí v Prahe), pracovala tiež pre televíziu Prima. Po návrate na Slovensko sa podieľala na seriáloch TV JOJ Odsúdené, Za sklom a Nevinní, spolupracovala aj s televíziou Markíza. Je spoluautorkou divadelných hier pre viaceré činoherné scény, pre ktoré pripravila napríklad hry Rodáci (SND), Doktor Macbeth (DPOH) a Leni (SND). Bola riaditeľkou DPOH v Bratislave, kde realizovala úspešné inscenácie – medzi nimi Pozsony Dance Club či Hitlerov prezident. Žije v Prahe. Rozhovor vznikol v relácii Aréna, ktorú pre denník SME pripravuje Jana Krescanko Dibáková. „Čo bolo mojím cieľom od začiatku, čo som sa naučila v Česku – a to je taký nemecký divadelný vplyv –, že podhubie pre slovenskú drámu či drámu ktorejkoľvek krajiny vytvárajú práve divadlá, ktoré týchto dramatikov inscenujú. Ako dramatik nikdy písaním ,do šuplíka‘ nerastiete. Vy rastiete ako autor tým, že vidíte svoje dielo inscenované, že si dokážete predstaviť, v čom robíte chybu. Lebo to vidíte. A to mi je veľmi ľúto, že nám často chýba tento rozmer podpory slovenskej drámy cez inscenovanie a návrat k pôvodnému zmyslu divadla – že ho robím tu a teraz, že sa chcem vyjadriť v spoločnosti – nie interpretáciou textov, ktoré boli napísané, lebo to sa dá vždy. Cez to vidíte dobré časy neslobody, že najväčší rozkvet slovenského divadla bol práve v časoch socializmu, v normalizačnom čase, keď divák mal spoločný kód s hercom na javisku a presne poznali inotaje, preto sa ľudia smiali, preto tam boli šťastní, lebo sa tam chvíľočku cítili slobodní, že niekto ústami hercov slovami Čechova, Shakespeara interpretuje ich životný pocit. My sme zatiaľ v dobe slobody. Takže si myslím, že je veľmi pekné, keď pomenúvajú autori a inscenačné tímy to, čo ľudia žijú. (…) To nie je len o tom, kto nám vládne. Svet zďaleka nie je rozdelený na dobrých, zlých, malých, veľkých, tých, čo sú pri moci, a čo pri moci nie sú. Ale ten základný habitus, ktorý my v sebe máme. Ten pocit tribálnosti je vlastne taký odstredivý pre ľudí, ktorí týmto spôsobom nechcú žiť, že oni naozaj odchádzajú. Do Čiech sa vraciam s tým, že ja sa vlastne teším na svet, ktorý znovu bude mať pravidlá. Je vysoko pravdepodobné, že tam budem začínať od začiatku, lebo nikto na nikoho nikdy nečaká. Ja už mám po päťdesiatke. Nebude to jednoduché, ale ja si radšej zvolím, aj keby som mala byť šoférkou metra, že budem žiť v spoločnosti, ktorá má pravidlá.“
Foto: Miro Kern / Denník N