Jana Bodnárová

    je spisovateľka, kunsthistorička, dramatička. Pôvodne pôsobila ako pamiatkarka pri záchrane umelecko-historických pamiatok v Prešove a písala články a štúdie o súčasnom výtvarnom umení. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa venuje takmer výlučne literárnej činnosti. Ako posledné jej vyšli napríklad tituly zbierka básní Vesmírny prach si, Terče, výber z hier Dievča z morského dna, knihy NOCturná, Koža, Čas a (bez) čas či Uprostred noci sa chcem ísť prejsť. Žije v Košiciach. “Sedemnásty november 1989 má byť súčasťou kolektívnej pamäti. Ak by sa tak nestalo, ľahostajné dimenzie v ľudskej mysli by ho postupne zatlačili do sivoty.
    Novým generáciám treba pripomínať to, čo prekážalo slobodne a kriticky mysliacim ľuďom: totalitný diktát jednej strany, ktorý spôsoboval okrem iného aj to, že naše individuálne JA bolo rozpúšťané, stávalo sa bezhlasým, chceli ho zatlačiť do totalitou vzývaného kolektivizmu a masovosti, do nekritického súhlasu s mocou.
    Po víťazstve onej „zamatovej revolúcie“ sme až zamatovo verili vo víťazstvo plurality, demokracie, slobody slova a ľudskej spravodlivosti v zákonnej rovine. Čakali to vedci, ekológovia, umelci, disidenti a premýšľaví ľudia vôbec, ktorí túžili po stabilnej, prosperujúcej krajine. No nenaučili sme sa žiť slobodne so zodpovednosťou za seba. Bleskurýchlo a bez referenda sa rozdelilo Československo, vzniklo samostatné Slovensko, bez skúseností s vedením takého komplikovaného útvaru, akým je nový štát. Lebo na niekdajší Tisov protofašistický Slovenský štát sa nedalo nadviazať. V brutálnych deväťdesiatych rokoch sa však naraz začali zjavovať výhonky neofašizmu, nacionalizmu, niečoho, čo napríklad ja osobne som naivne považovala za definitívne mŕtve. Začala sa divoká privatizácia, neschopnosť „nových bohatých“ poradiť si s „darmi“ mečiarizmu, neprofesionálni politici, korupcia, nová chudoba, náboženský fanatizmus, siahanie na už vydobyté práva žien, zapchávanie uší pred požiadavkami sexuálnych a rasových menšín, to všetko dodnes delí spoločnosť. Navyše, vyšponovanú úzkosťou z pandémie a klimatickej hrozby.
    No vonkajší svet, Európa, do ktorej patríme, volanie po eko zodpovednosti štátov, sociálnej citlivosti, tolerancii, súcite s utečencami, sú strelkou kompasu i pre malé Slovensko. Už aj v duchu túžby po novom svete, aká bola v zárodku udalostí 17. novembra.”